Jozef Marček: „Vždy keď vidím niekoho s týmto kvietkom, premietne sa mi v hlave to zložité obdobie, ktoré mám za sebou. Po tom všetkom, čo sa mi stalo, vnímam Deň narcisov úplne inak ako predtým.“
Deň narcisov. Deň, kedy si každý viac, než po iné dni, uvedomuje potrebu bojovať proti jednej z najväčších pliag. Rakovina vysiela svoje smrtiace chápadlá všetkými smermi. Neľutuje starcov, ženy ani deti. Boj proti tejto zdrvujúcej chorobe nie je ľahostajný nikomu. Srdeční ľudia dobrej viery každoročne demonštrujú svoj postoj k tomuto problému nosením žltého narcisu symbolizujúceho nádej. Už 12-ty ročník Dňa narcisov prežívame veľmi intenzívne aj na trenčianskom futbalovom štadióne. Tentoraz je to dokonca oveľa vrúcnejšie ako po ostatné roky.
Jozef Marček je hráčom staršieho dorastu AS Trenčín. Má za sebou skutočne výnimočné mesiace. Celý jeho život sa počas tohto obdobia prevrátil naruby. Jeho strhujúci príbeh sa začal približne pred rokom. „Pamätám si, že deň pred nejakým zápasom som bol večer unavený. Išiel som si ľahnúť. Zaspával som úplne pokojne. Keď som sa ale ráno zobudil, cítil som neskutočnú bolesť hlavy. V tej chvíli sa odštartoval môj nekonečný kolotoč návštev lekárov. Prvá diagnóza hovorila o zablokovaných krčných stavcov. Môj stav sa ale nezlepšoval a tak som absolvoval ďalšie podrobné vyšetrenia. Až „CéTé-čko“ odhalilo skutočný pôvod mojej neutíchajúcej bolesti,“ opisuje kritické okamihy spred roka mladý futbalista. Ťažké chvíle prežíval i jeho starší súrodenec Tomáš – dnes hráč seniorského tímu AS Trenčín: „Bola to moja najhoršia cesta do nemocnice. Spolu s mamou sme šli vyzdvihnúť Jozefove zdravotné výsledky. Videli sme to čierne na bielom. Môjmu bratovi našli na mozgu rakovinový nádor,“ otriasa sa ligový futbalista pri spomienke na okamih krutého zistenia. „Doma chodili okolo mňa všetci akoby po špičkách. O ničom sa nehovorilo. Bolo to veľmi nepríjemné ticho pred búrkou. Z tej atmosféry som vycítil, že niečo zrejme nebude v poriadku. V prvej fáze sa doma skloňovala iba neurológia. Slovo onkológia bola akýmsi tabu. Keď už bolo zjavné, že ide o rakovinový nádor, stále sme sa utešovali, že to môže byť nezhubný nález,“ vracia sa k „dusnému“ ovzdušiu v domácom prostredí Jozef. Jeho túžby ale ostali nenaplnené. Odhalený nádor bol na histológii klasifikovaný ako zhubný.
Napriek nadľudskej snahe okolia udržať myseľ pacienta v pozitívnej rovine, sa do hlavy mladíka začali vkrádať nepríjemné čierne myšlienky. „Keď som prišiel do nemocnice, bolo to pre mňa veľmi ťažké. Kritické boli najmä prvé týždne. Vlastne som iba ležal na izbe. Pred okolitým svetom som sa snažil uzavrieť. Priznám sa, mal som obrovský strach. Takmer pol roka trvala procedúra. Počas nej som bral chemoterapiu aj rádioterapiu. Nevedel som čo ma čaká. To čo som dovtedy poznal iba z rozprávania alebo z televízora, zrazu sa stalo súčasťou môjho života. Pohľad na malé deti bez vlasov vo mne vyvolávali neopísateľné pocity,“ hľadá slová tichým hlasom bojovník ešte nedávno čeliaci zákernej chorobe. Tvrdá liečba a čoraz silnejšia viera vo vlastné sily priniesli ubolenej duši mladého športovca prvé pozitívne výsledky: „Zdravotný stav sa začal postupne zlepšovať. Pri kontakte s ľuďmi sa mi vracali svetlé a optimistické myšlienky. Veľmi mi pomohlo aj to, že som tam spoznal viacero ľudí. S mnohými sme sa stali priateľmi. Pri tejto príležitosti by som chcel odovzdať vrúcne poďakovanie Ondrejovi. Môj, žiaľ už zosnulý, priateľ nemal toľko šťastia ako ja. V najťažších chvíľach mi naozaj veľmi pomohol,“ posiela s leskom v očiach pozdrav k nebesiam Jozef Marček.
Po dňoch plných neistoty a utrpenia vyšlo nad mládencom slniečko nádeje. Jeho zdravotný stav bol zo dňa na deň badateľne lepší a lepší. Po „nemocničnom žalári“ nasledovalo presunutie sa do domácej liečby. Kondícia rekonvalescenta sa neustále zvyšovala. Od decembra sa dokonca začal zapájať do ľahkých futbalových tréningov. „Záťaž sme postupne zvyšovali. Zakaždým bol samozrejme pod kontrolou športtesteru. Neprestajne sme sledovali činnosť jeho srdiečka,“ opisuje prvé tréningové dávky svojho zverenca tréner starších dorastencov Jozef Šino. Stále to ale nebolo ono. Hoci sa nádejný tvorca hry cítil čoraz lepšie, definitíva od lekárov mu stále chýbala. Medzi odborníkmi na onkológii a športovými expertmi precestoval desiatky kilometrov. Konečný ortieľ ale nie a nie získať. Všetko sa zmenilo v predvečer dňa narcisov. 10. apríl bude v kalendári Jozefa Marčeka navždy vyznačený výraznou farbou. Po dlhých útrapách konečne získal vytúžený dokument. Na základe potvrdenia MUDr. Vladimíra Pennera a MUDr. Ivana Javorského dostal povolenie k maximálnej športovej záťaži. „Po dlhej dobe neistoty a trápenia som konečne získal papier, ktorý ma vykúpil z útrap prežitých v uplynulom období,“ žiari spokojný futbalista.
Jozef vie, že v poslednom roku mu mnohé veci unikli. Teraz ich chce čo najskôr dobehnúť. „Absolútnou prioritou je pre mňa škola. Opakujem druhý ročník športového gymnázia. Chcem sa sústrediť na kvalitné študijné výsledky. Ďalšou prioritou je futbal. Nie som si ale istý, či sa po tom všetkom môžem stopercentne spoľahnúť na svoj zdravotný stav. Vždy to bude trošku nevyspytateľné. Bol by som ale nerád, ak by to vyznelo, že hádžem flintu do žita. To určite nie. Dúfam, že futbaloví fanúšikovia na Slovensku o mne ešte budú počuť veľa príjemných správ,“ želá si talentovaný tvorca hry.
Na záver rozhovoru Jozefovi radi ponúkame priestor na jeho poďakovanie sa ľuďom, ktorí mu pomohli zvládnuť neľútostný boj so zradným sokom: „Najväčšou oporou mi bola samozrejme najbližšia rodina. Mama bola pri mne počas celej doby liečby. Prežívala to veľmi ťažko. Od srdca jej za všetku tu lásku a obetavosť ďakujem. Častým hosťom v nemocničnej izbe bol aj otec. Veľmi mi pomáhali povzbudivé sms-ky od spoluhráčov a spolužiakov. Niekoľkokrát sa mi ozval aj vtedajší tréner mladšieho dorastu Martin Stano. Ďakujem aj celému lekárskemu zboru na čele s pánom profesorom Šteňom, ktorý ma operoval. Rovnako aj celému personálu nemocnice. Samozrejme aj tebe, Ondrej.“