Zdravotné problémy s kolenom zabrzdili sľubne rozbehnutú kariéru Miloša Volešáka. Odchovanec trenčianskeho futbalu však bojoval a v druhej polovici jari opäť potvrdzuje, že by v jeho prípade nemuselo zostať pri označení nenaplnený talent. „Bolo to skutočne ťažké obdobie. Dúfam, že to mám za sebou,“ povedal na úvod Volešák.
AS zažíva svoj najhorší ročník v krátkej histórii, keď viac ako sedem mesiacov a sedemnásť ligových kôl bez víťazstva nasmerovalo klub do nižšej súťaže. „Ja som bol na tom ešte horšie. Víťazstvo proti Trnave bolo mojim prvým ligovým po viac ako dvoch rokoch. O to vďačnejší som bol po tomto triumfe. V Trenčíne som päť rokov a viac som bol na lavičke a na tribúne. Spôsobili to zranenia, a preto si vážim každú príležitosť keď chytám,“ komentoval mladý gólman.
Keď sa pomaly dostával zo zranenia prišla pred pár mesiacmi ďalšia tvrdá rana. „V zime mi zomrel otec. Všetko bolo pre mňa o to ťažšie. Bol mojim veľkým fanúšikom,“ povedal s povzdychom Volešák. A nielen fanúšikom. Ako bývalý brankár svojho syna vychoval a dal mu dôležité brankárske základy, z ktorých ťaží doteraz. Osud mu však už nedoprial vidieť syna vracať sa formy.
S ťažkým obdobím bez víťazstva sa každý vysporiadal po svojom. Séria prehier bola ubíjajúcou pre celú kabínu. „Dostával som sa z toho sám. Mám dvadsaťštyri rokov a mám niečo za sebou. Pripravoval som sa na každý zápas. Vedel som, že budeme ťažko vyhrávať a tak som sa sústredil iba na seba. Chcel som mať dobrý pocit z odovzdaného výkonu,“ prezradil Volešák, ktorý na jar rástol od zápasu k zápasu: „Počas zimnej prestávky som sa dal definitívne dokopy. Začal som si viac veriť aj pohybovo. Keď prišla šanca, snažil som sa ju pevne chytiť. Túto zimu som sa konečne cítil fakt dobre. Verím, že by to mohlo byť v poriadku. Čím dlhšie sa mi s kolenom nič nestane, tým viac si verím. Predtým mi dva týždne držalo a potom ma tam pichlo. To človeka postraší. Mal som v hlave, že to ešte to nie je v poriadku. Najdôležitejšie sú však zápasy. Na tréningu som sa hlúpemu pohybu mohol vyhnúť. V zápase to však nejde, tam musím ísť naplno.“
V prvom stretnutí druhej polovice sezóny dostal príležitosť mladší Dalibor Rožník. Ako videl toto súperenie Volešák? „Samozrejme, že každý chce chytať. Aj ja som bol v pozícii ako Dalibor, keď som naskočil do tímu rovno z dorastu a hneď som začal chytať. Príležitosť dostal on. Poviem pravdu, že sa ma to dotklo, lebo som čakal, že ja začnem, keďže som robil Hodymu náhradníka. Mám aj niečo za sebou a myslel som, že o záchranu budú hrať najskúsenejší. Po dvoch týždňoch ma to však prešlo. Nedá sa povedať, že som bol urazený, ale nahnevaný,“ opísal Volešák.
